Príbehy
Láska až za hrob...
V jeden večer keď príroda oznamovala príchod zimy bola veľká fujavica, sneh padal, cesty boli zasypané a predsa aj v tomto nečase sa našiel bezcitný človek, ktorý dokázal vyhodiť bezbranné zviera na ďialnici a dúfal,že ho prejde auto. Bola to krásne stavaná fenka nemeckého ovčiaka. Bezhlavo bežala popri ďiaľnici, ale auto svojho pána nedohonila, zmizlo v ďiaľke rýchlejšie ako ona vládala bežať. V nádeji, že ju odvezieme do jej predošlého domova nastúpila celá zasnežená a premoknutá do auta k nám. Dali sme ju do voliéry, zjedla plnú misku granúl, napila sa a akoby tu žila odjakživa vošla do búdy a išla spať. Neverili sme ako rýchlo sa adaptovala a aká skvelá fenka to je. Nazvali sme ju Brita a dali vysterilizovať, aby u svojho budúceho majiteľa si užila už len pokojnú starobu a lásku. Fenka bola u nás asi týždeň, nikdy neutekala, vždy sa rada poprechádzala po záhrade, zahrala a išla späť do búdy. Nekonfliktná, neštekavá, pokojná a veľmi múdra, taká bola naša milovaná Brita.
Jedno ráno keď som išla fenku chovať som zistila, že fenka nie je ani v búde ani v celej záhrade. Zúfalo som ju hľadala po celej dedine, všetkých sa pýtala, niekoľkokrát za deň prechádzala dedinou a dúfala, že ju nájdem, žiaľ neúspešne..
O 4 dni neskôr, keď som stále verila, že sa nájde, som ju našla ležať v jarku pri ďialnici, presne na tom istom mieste kde sme ju vtedy našli, presne tam kde ju vyhodil ten ktorého tak milovala, ktorého tak zúfalo išla znovu hľadať a položila za neho aj život. Človeku tečú po líci slzy, keď vidí tu nesmiernu oddanosť, tú nekonečnú lásku psa voči niekomu kto si to nezaslúži. Tomu, kto fenku dohnal až za dúhový most prajem zo srdca len jedno, presne to, čo spôsobil on.
O 3 dni na to prišli záujemci o adopciu a psíka ktorého si chceli ihneď zobrať a dať mu lásku a domov bola Brita.... Už bolo však neskoro.
ŽIVOT PLNÝ STRACHU A ÚZKOSTI...
Malého čierno-bieleho psíka sme videli prvý krát asi pred mesiacom, keď vystrašene stál pri ceste medzi dvomi dedinami, kde nie je nič len les a lúky. Podľa jeho dezorientácie nám bolo hneď jasné, že psíka niekto na ceste vyhodil. Ihneď sme ho chceli chytiť ale psík utekal a utekal, taký bol vyplašený chudáčik. Keď sme videli, aký obrovský strach s ním trasie, vedeli sme že jeho odchytenie bude veľmi ťažké. Pravidelne sme sa ho snažili nalákať, psíka však nebolo vždy vidieť, lebo sa skrýval v lese.
Tu prežil niekoľko daždivých dní o hlade, len sám so svojím strachom. Neskôr sa objavoval v meste vzdialenom 4 kilometre. Tam sa nám ho podarilo raz aj nachovať ale psík zase zmizol a dlho ho nebolo. Keď tu zrazu chlpáčik stál pred krčmou v Lukavici, v dedinke vzdialenej od mesta 6 kilometrov. Toľko kilometrov sa nabehal hore-dole a možno aj hlad ho prinútil podísť bližšie k človeku a tak sa ho podarilo chytiť. Bol veľmi vystrašený a tak sme ho museli zavrieť do letnej kuchynky, aby si oddýchol, neušiel a hlavne mal útočisko pod kuchynskou linkou. Dali sme mu tam misku s vodou, voňavé papanie, ale aj granulky, aby si psík vybral čo mu bude chutiť. Zo začiatku vôbec spod skrine nevychádzal, tam ležal so stiahnutým chvostíkom a vyplašenými očkami. Chodili sme k nemu každú voľnú chvíľu, prihovárali sa, postupne ho pohladkali po nošteku, neskôr aj po hlavičke. Veľmi sa mu to páči, ale zo strachu celý ten čas sedel úplne meravý, strach nevie prekonať. Skúsili sme ho zobrať aj vonku, aby sa trošku prešiel avšak ani sa nepohol.
Pred 5 dňami si Lucas z dôvodu jeho zlého psychického stavu vyšklbal všetky chlpy na chvostíku. Išli sme za veterinárom, ošetril mu to, dal nám roztok na potieranie a tiež homeopatiká proti strachu a úzkosti. Bohužiaľ sa chvostík nezlepšil, mokvalo mu to a tým že ho zo strachu stále držal stiahnutý pod sebou hrozilo, že sa tam dostane infekcia a tak sme včera museli dať chvostík amputovať. Dali sme ho hneď aj vykastrovať, aby už neskôr nemusel mať žiadny stres. Aj štichy sa mu vstrebú a nebudeme ich musieť vyberať.
Lucas je už aj kastrovaný, pokroky na zblíženie s človekom robí pomaly, ale ide to. Psík má len okolo jedného roka a takto veľmi zranenú tú malú psiu dušičku. Bude potrebovať niekoho veľmi trpezlivého, ktorý ho naučí veriť a znova sa tešiť zo všedného dňa. Veríme, že aj Lucas nájde človeka, ktorý bude jeho oporou a bude sa pri ňom cítiť bezpečne a pokojne.
BOJ O HOLÝ ŽIVOT MALEJ BOBINKY....
Dnes nám s prosbou o pomoc telefonal mladý párik, ktorý si adoptoval šteniatko z KS avšak nakoniec si ho nemohli bohužiaľ nechať a psíkovi museli začať hľadať nový domov. Keďže im bolo povedané, že psík je vakcínovaný, stačilo ho iba odčerviť. Povedali sme, že kým sa niečo nájde, tak psíka opatríme. Netrvalo ani tak dlho a o šteniatko bol už záujem. Rodina, ktorá chcela túto malinkú spoločníčku si mala prísť po Bobinku už o tri dni.
Avšak 2 dni pred svojou adopciu začala byť Bobinka apatická, netešila sa zo života ako iné šteniatka, len smutne sedela, hľadela nám do očí a prosila o záchranu. Do rána Bobinka stále zvracala a síl mala čoraz menej, tým sa nám potvrdilo to čoho sme sa najviac báli – parvoviróza. Očkovaná nebola!!! Utekali sme k veterinárovi, ktorý ihneď zasiahol, pichol jej niekoľko injekcií, o pár minút jej už kvapkala aj infúzia. Začal sa boj o Bobinkin holý život a šance na prežitie boli malé. Neustále zvracanie, ktoré neprestávalo, hnačky, nevládnosť, horúčky...
Bobinka dostávala každý deň 3-4 krát infúzie, injekcie len aby sa nám ju podarilo zachrániť. Stáli sme nad krabičkou v ktorej spávala a prosili ju, aby bojovala. Na 4. deň sa Bobinka začala trochu zbierať a všetko vyzeralo nádejne a boj už vyzeral vyhratý. Avšak malá stále nechcela sama príjmať tekutiny, vôbec nepila, takže sme jej celý deň museli vstrekovať vodu do papuľky. Ak by nezačala sama piť, znamenalo by to ďalšie infúzie.
Našťastie nás Bobinka prekvapila a o deň neskôr sama začala chlípať vodu. Dnes je presne týždeň odkedy sa začala naša záchrana a Bobinka už sama pije, behá, hrá sa a neustále pýta niečo pod zub.
Veľká vďaka patrí pánovi veterinárovi Olajcovi, ktorý urobil všetko pre jej záchranu a šteniatko dnes jeho zásluhou žije. Taktiež Kike Mojžišovej, ktorá jej každý deň dávala infúzie, aby sa Bobinka z toho dostala. 
Teraz je ešte u mňa doma, behá s mojimi psami po dvore a v byte šklbe čo sa dá a roznáša papuče, teší sa zo života, ktorý mohol tak rýchlo vyhasnúť. Aj keď je táto choroba veľmi nebezpečná a mnoho šteniatok jej podľahne, my sme ju spoločnými silami prekonali. Je nutné ihneď vyhľadať veterinára už pri prvých príznakoch. Včasná vakcinácia psíka je však najlepšia prevencia, preto by to nikto nemal podceňovať a dať svojho miláčika očkovať.
Dúfam, že malú Bobinku už nič zlé nestretne a bude si užívať svoje bezstarostné šteňacie obdobie vo svojej novej rodine.
PRÍBEH TULÁČIKA MENOM ČIRKO...
Aj tento príbeh nás presvedčil o tom, že ľudská krutosť nemá hranice.
Jedného dňa zastalo na kruhovom objazde v meste Zvolen auto a surovo vyhodilo von čierneho strapatého psíka a odišlo. Zbytočne psík na nich čakal a chodil ku každému autu, ostal napospas osudu, sám, v neznámom meste. Túlal sa približne 2 mesiace, spával pod autami alebo v kríkoch kruhového objazdu, akoby stále čakal kedy sa po neho niekto vráti. Zo začiatku bol prítulný a ľudí sa nebál, mnohí mu však ubližovali a keď sa chcel pripojiť venčiť ich psíka, tak ho odháňali preč. Psík stratil dôveru voči ľuďom a postupne sa to vystupňovalo až do obrovského strachu z akéhokoľvek bližšieho stretnutia s človekom. Prežil len vďaka ľuďom, ktorí mu poctivo každý večer pripravili jeho misku s večerou a mištičku vody. Čirko tak každý večer v tú istú hodinu prišiel naplniť svoje bruško a zahasiť smäd. Osud tohto psíka nedal spávať mnohým občanov a preto neustále kontaktovali kompetentných, aby prišli túto situáciu riešiť. Hrozilo, že ho v blízkej dobe policajti už odstrelia, lebo odchytová služba ho nebola schopná ani v takom dlhom časovom rozpätí chytiť. Trebalo len prísť a streliť mu uspávačku, avšak ľudia oprávnení na tento úkon neprišli. Výsledok žiadny, ani po dvoch mesiacoch. Dnes ráno mi volala kamarátka, že psíka nalákali až do vchodu za ich fenkou a dokonca sa im ho podarilo pripnúť na vodítko. Obojok už mal, keď ho vyhodili. Ihneď sme po neho išli, nedalo sa k nemu ani priblížiť, takže naskočiť do kufra sme ho museli presvedčiť. Celú cestu sedel vzadu na sedadle a pachtil. Ten strach v očiach bol tak smutný...
Potrebovali sme mu odopnúť vodítko avšak priblížiť sa rukou bolo riskantné, tak sme na to išli pomaličky krok po kroku až nakoniec Čirko pochopil, že už mu nič zlé nehrozí a človek mu už neublíži. Napriek tomu, že je stále ostražitý a bojí sa každého prudšieho pohybu teraz sa nám dá vyškrabkávať, dokonca na nás už aj vyskakuje a teší sa keď za ním prídeme. Dokonca som mu dnes bez problémov dala do krku odčervovacie tabletky a to som ešte ráno k nemu ani nedala ruku. Bude to veľmi oddaný psík, naviazaný na svojho pána. Teší sa z každého pohladenia a zaslúži si ten najlepší domov. Dôveru si získava pomaly a preto treba na neho veľmi opatrne. Najvhodnejší by bol k pokojným starším ľuďom, ktorí ho budú mať čas škrabkať. Je to aj dobrý strážca a každú návštevu ohlási brechotom. Nie je vhodný k iným psíkom ani k deťom, pretože deti majú prudké pohyby, na ktoré by mohol zo strachu reagovať.
Šťastný koniec tak smutného príbehu...